Porada sa skončila prekvapujúco rýchlo. Kalos s Miou nám len oznámili o čom bude vystúpenie a kto má akú rolu. Jednotlivé postavy môžeme zahrať ako chceme ale musí nám to schváliť. V hlave mi začalo výriť kopu nápadov na zlatého fénixa a nemohla som sa dočkať kedy začnem skúšať. Začala som sa cítiť istejšie. Strach sa už pomaly vyparil a ja som mala voľnú cestu v realizovaní svojich predstáv. Ale nakoniec to nebolo také jednoduché ako som čakala. Všetky moje myšlienky na zlatého fénixa sa mi miešali v hlave a nevedela som, čo si z toho mám vybrať. Nech som sa snažila akokoľvek, bolo to čoraz horšie. Postupne mi aj dochádzala sila a bola som hrozne unavená. Ale predsa som nemohla odísť len tak. Dnes som si nenacvičila vôbec nič. Vystúpenie je až o mesiac ale aj napriek tomu cítim, že by som si svojho fénixa mala nacvičiť čo najskôr. Možno práve preto, aby som mala viac času cvičiť s Leilou na naše záverečné číslo.....Čím viac som premýšľala, tým viac času ubehlo a moje oči sa pomaly zatvárali. Nakoniec som to vzdala a odišla do izby. Celá spotená som sa zvalila do postele a zavrela som oči.....
Zobudila som sa na klopanie pri dverách. Nechcelo sa mi postaviť. Bola som hrozne unavená. Prevrátila som na chrbát a počúvala klopanie. Bolo tiché a znelo to akosi elegantne. Akoby som takéto klopanie už niekedy počula. Bolo presne také isté. Také...elegantné.
,,Leila!"zakričala som a rýchlo som sa posadila. Bola som si istá že je to ona. Rozbehla som sa ku dverám a rýchlo som ich otvorila. Bola to ona. Stála pri dverách s rukou pripravenou opäť zaklopať a s prekapeným výrazom na tvári. Cítila som sa pred ňou ako chudáčka. Mala som oblečené veci z tréningu, bola som celá spotená a zadychčaná. Leila mala oblečený krásny žltý kostým a bola upravená tak ako vždy.
,,Dobré ráno, Sora. Dúfam, že som ťa nezobudila."povedala príjemným hlasom.
,,Nie! To nie! Už som hore dávno. Len som trochu cvičila!"povedala som zahanbene. Klamala som. Ale nechcela som jej povedať, že som hrozne unavená zo včerajšieho tréningu na ktorom som neurobila takmer nič. So sklonenou hlavou som odstúpila od dverí a nechala ju vojsť. Prešla okolo mňa pričom si ma skúmavo obzrela a posadila sa na stoličku pri stole.
,,Ako ti ide tréning? Už máš svojho zlatého fénixa natrénovaného?"opýtala sa, keď som sa posadila oproti nej. Jej otázka ma ani trochu neprekvapila. Očakávala som ju a vedela som čo mám odpovedať:,,Ja...Áno, skoro." Leila sa oprela o stoličku a vzdychla si:,,Ja som ešte ani nezačala. Ako by sa mal správať čierny fénix?" Leila povedala pravdu. Povedala, že ho ešte nemá. Dokonca ešte ani nezačala. A čo som povedala ja? Klamala som jej. Rovnako ako ona som ešte ani nezačala. No prečo som sa jej to bála povedať? Zatiaľ som na trénink mala len jeden deň. Za taký krátky čas sa predsa nedá vymyslieť dokonalý zlatý fénix. Vtedy som sa konečne odhodlala jej to všetko povedať:,,Leila...Ani ja som ešte ani nezačala. Snažila som sa niečo vymyslieť ale nič z mojich predstáv som nedokázala zrealizovať. Cítim sa hrozne." Leila sa zatvárila prekvapene no potom sa na jej tvári objavil chápavý výraz. Chytila ma za ruku a povedala:,,Ty určite niečo vymyslíš. Máš kopu skvelých nápadov. Ale nie si si istá vystupovaním so mnou, však? Čo sa ti stalo? Prečo sa bojíš? Čoho?" Leila pochopila moje pocity. Uľavilo sa mi. Potrebovala som sa s niekým porozprávať a Leila bola tá pravá:,,Ja...Mám pocit, že sa na vás príliš spolieham. Bojím sa, že keď odídete ostanem opať sama. Ostanem úplne prázdna."
,,Máš pravdu. Príliš sa na mňa spoliehaš. Musíš sa postaviť na vlastné nohy a žiť svojím životom. Nie mojím. A jediný sposob ako to môžeš dokázať je vymyslieť dokonalého zlatého fénixa, ktorý bude len tvoj." Vedela som čo mám robiť. Hneď ako to dopovedala som sa postavila a zakričala:,,Máte pravdu, Leila. Hneď teraz idem cvičiť a predvediem toho najlepšieho fénixa!" Rozbehla som sa ku dverám a prudko ich otvorila. Pri napoly otvorených dverách som sa zastavila, otočila som sa k Leile a poďakovala som sa jej. Len vďaka nej viem ako má vyzerať môj zlatý fénix.

Mala som šťastie. Bolo skoro ráno a nikto netrénoval takže som mala dosť času na trénink. Precvičovala som si základy a spájala som rôzne kombinácie z anjelského čísla s inými prvkami vystúpení, ktoré sme doteraz predviedli. Bolo to veľmi namáhavé. Trénink mi zabral pol dňa až ma nakoniec Ken prinútil oddýchnuť si. Celé dva týždne som si pripravovala zlatého fénixa až som nakoniec prišla za Kolosom a oznámila som mu, že moj fénix je hotový. Netváril sa prekvapene ani šťastne. Tváril sa akoby to predpokladal. Všetci, ktorí si chceli pozrieť môjho fénixa, a bolo ich dosť, sme sa zhrnuli na javisku. Cítila som sa ako na ozajstnom vystúpení. Bolo tam toľko ľudí...A medzi nimi sedela aj Leila. Niekotrí ma svojou účasťou prekvapili. Prišla May a dokonca aj Leon. Začala som byť trochu nervózna. Nie je ľahké stáť tu hore keď sa na vás zdola pozerá toľko ľudí. Zľahka som sa držala hrazdy, ruky sa mi potili a kolená sa mi triasli. Musím prekonať tu trému. Musím sa vzchopiť a byť silná. Zhlboka som sa nadýchla a pevnejšie som sa chytila hrazdy. Tak fajn, idem na to. Ukážem Leile, že dokážem byť samostatná. Ale predovšetkým to ukážem sebe. Poriadne som sa odrazila a ocitla som sa vo vzduchu. Vystrela som pred seba nohy, pripravená preskočiť na druhú hrazdu. Pri dostatočnej rýchlosti som sa pustila a nohami som sa zachytila druhej hrazdy. Po celý čas som si predstavovala každú časť môjho fénixa. Musím byť ako on. Nádherná, elegantná a slobodná. Nezáleží na tom, koľko ľudí sa na mňa pozerá. Na javisku som slobodná a môžem si robiť čo chcem. Pustila som sa hrazdy a začala som padať dolu. Začula som vystrašené výkriky divákov ale to ma neprekvapilo. Vedela som, čo mám v pláne. Vytiahla som diabolo a zachytila som sa hrazdy, ktorej som sa pred malým okamihom pustila. Diváci si vydýchli a popravde aj ja. Pri tomto čísle mi trochu pomohlo anjelské číslo. Rozdiel bol len v tom, že som pri sebe nemala partnera ale toho mi nahradilo diabolo. Keď som sa ním zachytila o hrazdu, silno mnou myklo a práve to mi pomohlo dostať sa opäť do vzduchu. Letela som vyskoko ako pri anjelskom čísle ale teraz som sa cítila ako vták. Ako voľný zlatý fénix letiaci oblohou. Vystrela som vedľa seba ruky a užívala som si tú výšku a voľnosť. Ale vedela som, že budem musieť opäť padnúť na pevnú zem. Číslo zlatého a čierneho fénixa nemá byť veľmi dlhé. Je to akoby sme sa len chceli predsaviť krátkym príletom a odletom. A práve teraz nastal môj čas na odchod. Dlhší čas som sa vo vzduchu už udržať nemohla a začala som padať k zemi. Podarilo sa mi otočiť, takže som padala hlavou dolu. Bola som raketa padajúca k zemi. Ak by som neotvorila oči, prežila by som krutý pád. No našťastie som si uvedomila, čo sa deje a v poslednej chvíli som sa diabolom zachytila hrazdy. Rozhojdala som ju a dostala som sa na pevnú zem. Začula som ohlušujúci potlesk. Všetkých. A ak poviem všetkých, tak to tak aj myslím. Dokonca aj May vyzerala prekvapená z môjho vystúpenia a silno mi tlieskala. Keď bolo dole medzi nimi, všetci mi gratulovali a tešili sa. Hovorili, že to bolo ako anjelské číslo ale bez partnera. Potom ku mne pristúpil Kalos a povedal:,,Beriem to." Prekvapilo ma, že nepovedal nič viac ale stačilo mi, čo povedala Leila:,,Bol to dokonalý zlatý fénix. Som na teba hrdá." Aj ja som bola a nevedela som sa dočkať, čo nám predvedie Leila.

Jej čierny fénix bol úchvatný. Nespútaný, temný a zlomyseľný. Dokázala ho dokonale stvárniť. A teraz ostávalo už len aby sme si nacvičili záverečné číslo. Skladalo sa z čísel oboch fénixov ktoré sme si nacvičili a nakoniec sme mali obe vyskočiť do vzduchu, preletieť tesne popri sebe aby to vyzeralo akoby sme sa navzájom zničili a mali sme spadnúť na trampolínu, na ktorej bude pripravený popol. Nakoniec sme sa mali z popola opäť zrodiť a pomocou trampilíny sa dostať do vzduchu, kde obe pristaneme na tej istej hrazde a to mal byť koniec. S Leilou sme trénovali každý deň a išlo nám to veľmi dobre. Tentokrát sme boli úplne rovnaké a nikto z nás nemusel nič dohánať. Mali sme rovnaké načasovanie, rovnaké pohyby a myslím, že aj rovnaké pocity, čo sa potvrdilo pri vystúpení naživo.Úplne rovnako sme si to predstavenie užívali a snažili sme sa zo seba vzdať to najlepšie. Vedeli sme, že je to naše posledné spoločné vystúpenie ale ani trochu sme to nedali najavo. Myslím, že obe sme sa cítili ako nerozlučná dvojica a aj keď jedna z nás ostane, budeme si pripadať ako jedna. Navždy.