Jdi na obsah Jdi na menu
 


Tichým myšacím krokom sa zakrádala po studenej dlážke. V jednej ruke tuho zvierala rukoväť dýky a druhou sa opatrne kĺzala po stene a ohmatávala okolie, aby si v tej tme urobila aspoň aký taký prehľad. Tma jej nevadila. Žila v nej celý svoj život a tak sa ľahko naučila rozoznávať predmety aj v tme. Po špičkách kráčala ďalej a keď v ruke pocítila chladnú kľučku dverí, zovrela dýku pevnejšie. Opatrne zatlačila kľučkou dolu, našťastie sa jej to podarilo bez hluku, a ako tieň sa prešmykla do tichej izby. Keď si jej oči privykli na tmu, poobzerala sa. V slabom svetle mesiaca, presvitajúceho cez okenné závesy, mohla vidieť krásne zariadenú útulnú izbičku. V jej strede bola posteľ stredných rozmerov, vedľa nej malý stolík s vázou plnou kvetov, oproti postele stál vedľa tichého nočného návštevníka ďalší stolík nad ktorým bolo zavesené obrovské zrkadlo. Skriňa stála vedľa postele a bola napoly otvorená. Na stenách viselo niekoľko obrazov, z ktorých sa ale kvôli tme nedalo veľa vyčítať. Nočná návštevníčka prešla po špičkách popri posteli a zastala vedľa nej. Rukou odhrnula záves a na spiace dievča dopadlo slabé svetlo mesiaca. Malo peknú tvár a dlhé lesklé, svetlé vlasy. V rukách tuho zvieralo prikrývku, v snahe zbaviť sa zlého sna. Ale ten pravý zlý sen sa pre ňu iba začal. Ostrie dýky sa začalo nebezpečne pohybovať k jej krku. Tesne pred cieľom však zastalo a potom sa rýchlo odtiahlo od krku spiaceho dievčaťa.
,,Do pekla!“zanadávala potichu nočná návštevníčka a dotkla sa spiaceho dievčaťa rukou. Dotkla sa jej ruky, ktorá sa ale odrazu začala meniť na nejasné čiary a potom úplne zmizla. Hologram. Dýka preťala vzduch a zapichla sa do vankúša.
,,Mala som to tušiť! Ona sa len tak ľahko nedá zabiť.“dievča opäť uchopilo rukoväť dýky a urobila 360-stupňovú otočku. Urobila si rýchly prehľad miestnosti. Potom zastala a načúvala tichu. Nepočula nič. Vôbec nič. Ale vedela, že v miestnosti niekto je. A ten niekto práve vyšiel z tieňa miestnosti a vystrelil. Guľka preletela vzduchom a zavŕtala sa hlboko do steny.
,,Minula som! Do pekla! Si dobrá Shizu. Ako vždy.“dievča, ktoré predtýn ležalo v posteli sa škodoradostne usmialo a opäť namierilo zbraňou na Shizu. Tá sa mierne zohla a zasmiala sa:,,Neviem ako ty Kiyo, ale nemám v pláne zomrieť. Nie dnes a nie tvojou rukou!“ Ako strela vyletela s dýkou namierenou na Kiyo, a skôr ako stihla Kiyo zareagovať sa dívala na svoje zakrvavené brucho. Pomaly klesla na kolená a spadla do svojej krvi.
,,Ako som povedala. Nie dnes a nie tebou.“Shizu si utrela zakrvavenú dýku a ako tieň zmizla v okne....

 Bol blízko. Veľmi blízko na to, aby teraz vycúval. Ale aj tak by to neurobil. Svoju prácu urobí vždy poriadne. Oboma rukami sa pevne chytil lana pripevneného o okno tak na dvanástom poschodí v jednej z hotelových izieb. Vyskočil do vzduchu a nohami sa zaprel do steny. Začal pomaly liecť po lane, a keď bol na dvanástom poschodí, jednou rukou sa pustil a vytiahol tenký špagátik na prvý pohľad úplne neškodný. Na trinástom poschodí vyskočil do okna a pristál na jeho parapete ticho ako pierko. Poobzeral sa po izbe, až kým neuvidel nalú posteľ v jej strede. Šikovne sa k nej zo zadu prikradol, pričom si nič iné nevšímal. Siel len za svojou obeťou. A tou dnes bolo mladé dievča. Dcéra mafiána, ktorá ale sama netušila, kto jej otec v skutočnosti je. Ale rovnako ani jej otec netušil, kto je ona. Špagátik uchopil do rúk, na ktorých mal natiahnuté rukavice, a obmotal si ho okolo zápästí. Pripravený na hocijaké prekvapenie, ktoré ho tu mohlo čakať, sa natiahol a špagát obmotal dievčaťu okolo krku. Začal ho pomaly sťahovať, pričom sa stále silnejšie a hlbšie zarezával do jej krku. Dievča sa od strachu a bolesti silno myklo a oboma rukami sa chopilo špagátu. Ale bola príliš slabá. Jej krk bol celý obliaty krvou, ktorá nie a nie prestať tiecť. O malú chvíľu upadlo do bezvedomia a prestalo dýchať. Bola mŕtva. Vrah jej vytiahol špagát z krku a obmotal ho okolo čiernej ruže, ktorú mal ukrytú vo vrecku čierneho kabátu. Do malého notesu, ktorý stál na stolíku vedľa postele jeho obete, jej krvou rýchlo napísal meno ,,Katsu“. Na notes položil zakrvavenú ružu so zbraňou, ktorou zabil svoju obeť a vytratil sa oknom....

 Oboch spájala jedna vec-boli nájomní vrahovia. Tí najlepší. Každí z nich pracoval sám pre seba. Je jedno, kto ho žiada o prácu, žiadnu nevezme. Zabíja toho, koho potrebuje. Zabíja pre svoju minulosť a pokoj duše. Každí z nich má svoj vlastní osud, vlastné spomienky.
Shizu. Keď mala desať rokov, zabili jej rodičov, priamo pred jej očami. Obaja boli nájomní vrahovia, ktorí ale pracovali na zlej strane. Pravdaže o tom nevedeli. Tí druhí, ktorí ich prišli zabiť ale skončili rovnako ako jej rodičia. Zabili sa navzájom. Všade okolo nej bolo plno krvi a jej rodičia ležali na zemi s dierami po guľkách po celom tele. Keď to videla, celý jej život sa obrátil naruby. Prisahala, že sa pomstí. Žila na ulici a učila sa od nej. Učila sa bojovať a žiť osamotene. Na nikoho sa nespoliehať a nikomu neveriť. ,,Viera je tvoja smrť“-to bolo jej motto.
Katsu. Keď mal desať, taktiež zabili jeho rodičov. Ale nevidel to. To bola jeho výhoda. Ale vedel, čo robia jeho rodičia. Nájomní vrahovia, na tej dobrej strane. Pri jednej misii sa im síce podarilo zabiť ich ciele, ale zomreli pri tom aj oni. Vtedy si aj Katsu prisahal, že ich smrť pomstí. Jedného dňa ušiel z domu a zostal na ulici. Rovnako ako Shizu sa od nej veľa naučil. Kradol, aby neumrel od hladu a pri tom tajne cvičil medzi rôznymi gangmi a tak...Potom začal pátrať po nájomných vrahoch, ktorí pracovali na zlej strane, na strane, ktorá mu zabila rodičov. Keď ich zabil, nechal pri nich ružu so zbraňou, ktorou ich zabil, a svojím menom. ,,Ži a nenechaj žiť“-toto bolo jeho motto.
Obaja boli už skoro na konci svojho zoznamu, koho zabiť. Ostávali už len dvaja ľudia. Pri Shizu to bol chlapík menom Kaitou, ktorý pracoval na oboch stranách a Katsu, syn nájomných vrahov, ktorí zabili jej rodičov. Dopočula sa o ňom, že je taktiež nájomný vrah.
Na strane Katsua to bol taktiež Kaitou, kedže pracoval na oboch stranách a dievča menom Shizu, ktorej rodičia zabili jeho rodičov. Hovorilo sa o nej, že sa tiež stala nájomnou vrahyňou a pracovala jedine na svojích objednávkach. Rovnako ako on.
Bola to trochu irónia, že práve oni dvaja sa stretnú na konci svojho boja. Ale tak to má byť. Vlastne ani jeden z nich netušil, čo ich ešte čaká a aké bude ich vysnívané stretnutie.....

 Obaja sa hnali čiernou tmou k predposlednému článku pomsty. Tá istá trasa, tá istá misia, tie isté úmysly.
Shizu sa pohybovala rýchlo ale pritom stále ladne. To mala po mame. Vytiahla dýku a pevne ju uchopila do ruky. Tešila sa, kedy toho Kaitoua zabije a potom sa konečne pustí do svojho úhlavného nepriateľa. Vybehla z tmavej úzkej uličky, pričom skoro vrazila do chlapca, ktorý bežal po ulici. Rýchlo si schovala dýku za chrbát a zanadávala. Pritom si všimla, ako ten chlapec takisto niečo schoval ale veľmi si ju nevšímal. Opäť sa rozbehol po svojej ceste ale potom sa ešte raz otočil a pozrel na ňu. Ale tentokrát si ho už nevšímala ona. Ďalej uháňala ulicou za svojím cieľom.
Katsu rýchlo bežal po ulici a nič a nikoho si nevšímal. V ruke tuho zvieral zbraň s tlmičom, akoby to bolo jeho záchranné koleso uprostred mora. Uprostred ničoho. Bežal najrýchlejšie ako vedel. Dolu ulicou, pomedzi nič netušiacich ľudí, ktorí si ani nevšimli, že v ruke zviera zbraň. Vo svojej stálej rýchlosti zabočil za roh, kde bolo menej ľudí a pokračoval ďalej. Bežal popri malej tmavej uličke, v ktorej si ale niečo nevšimol. V plnej rýchlosti skoro vrazil do dievčaťa, ktoré odtiaľ vybehlo. Prudko zabrzdil a v rýchlosti ukryl zbraň za chrbát. Vtedy si všimol, že nie je jediný, ktorý niečo ukrýva. To dievča takisto niečo rýchlo schovalo za chrbát. Ale na to teraz nemal čas. Opäť sa rozbehol a to dievča si nevšímal. No popri tom ako bežal sa za ňou ešte raz obzrel. Utekala ďalej ulicou a jeho si už nevšímala. On urobil to isté a ponáhľal sa za Kaitouom. Nebolo to už ďaleko. Jedna ulička, druhá, prebehnúť cez park, okolo niekoľkých blokov a zastaviť. Našiel to. Konečne. Bolo to tretie poschodie. Nie veľmi vysoko na to, ak vie, že ho chem zabiť, pomyslel si Katsu. Vyskúšal vchodové dvere, ale tie boli zamknuté. Ani sa tomu nečudoval. Poobzeral sa, aby zistil, koľko ľudí je naokolo. Našťastie vonku boli prázdne ulice. Bod preňho. Znovu použil svoje lano. Párkrát ním otočil a potom ho vyhodil do vzduchu. Hák priviazaný na jeho konci sa zachytil o parapetu okna a pevne držal. Uchopil sa lana a začal šplhať.
Shizu bola onedlho na mieste. Tmavá ulička, ktorú si vybrala, bola prázdna a na boku steny mala pripevnené požiarné schodisko. To ju mohlo rýchlo zaviesť na tretie poschodie, rovno ku Kaitovmu oknu. Preskočila zábradlie a potichu dopadla na schody. Dýku ešte stále zvierala v ruke, pripravená kedykoľvek zaútočiť. Postupovala vyššie a vyššie, až kým nebola pri jeho okne. Bokom sa pritisla ku stene a skontrolovala izbu za oknom. Vyzerala prázdna ale Kaitou tam určite niekde je. Potichu okno otvorila vkĺzla dnu. No vtedy začula, ako sa niekto šplhá cez druhé okno. Bol už skoro dnu a ona nemala kadiľ ujsť. Chopila sa dýky, pripravená zaútočiť. Neznámy cudzinec vkĺzol dnu a keď si všimol Shizu stojacu pred ním s vytasenou dýkou, namieril na ňu zbraň.
Chvíľu obom trvalo, kým sa spoznali. To stretnutie na ulici. Nebolo náhodné. Obaja mali rovnakú cestu. Šli za Kaitouom, ktorý sa v dome ale nenachádzal. Nikto z nich neurobil prvý krok. Stáli pred sebou, pričom si uvedomovali koho majú oproti sebe a aj to, že Kaitou sa zrejme vyparil. Teda aspoň si to mysleli. Odrazu vyšiel z kúta miestnosti, na ktorý nedopadalo mesačné svetlo a v ruke zvieral zbraň. Bolo jasné, že ich čakal.
Pripravený kedykoľvek stlačiť spúšť a v návale strachu si neuvedomoval, koho mal pred sebou. Alebo si to len nechcel priznať. Dve rozhádané strany, dvoch zúriacich býkov...Kaitou to napätie už viac nemohol zniesť a stlačil spúšť. Raz, dvakrát, trikrát...Shizu aj Katsu sa naraz vrhli na opačné strany a schovali sa za najbližšie možné predmety. Katsu namieril svoju zbraň, no skôr ako stihol niečo urobiť, bola pri ňom Shizu. Zbraň mu jediným kopom vyletela z ruky a druhý kop ho zvalil na zem. Nevšímajúc si guľky letiace okolo nej sa Shizu potom vrhla s dýkou na Kaitoua ale zastavila ju ďalšia guľka. Bola od Katsua. Ten idiot je rýchlejší ako som si myslela, pomyslela si a len tesne sa vyhla jeho ďalšej guľke. Obaja mali v pláne zabiť Kaitoua ale každí z nich to chcel urobiť sám. Ale netušili, že v miestnosti je ešte niekto. A ten niekto zabil Kaitoua skôr ako oni, neváhal a namieril si to aj na nich. V ruke mal samopaľ a neprestajne na nich vrhal ostré náboje. No nebol sám, bolo ich viac. Aspoň traja alebo piati. Všetci mali v rukách samopale a strieľali až kým sa im nevyprázdnili zásobníky, ktoré mali ale onedlho znova nabité. Shizu aj Katsu sa naďalej schovávali vo svojich úkrytoch, ktoré ale nemohli dlho vydržať, keď ale paľba na chvíľu prestala a ozval sa jeden z útočníkov:,,Shizu a Katsu. Deti najlepších nájomných vrahov. Aké ironické. Zomriete rovnako ako vaši rodičia.“ Shizu a Katsu sa na seba pri tej predstave pozreli ale ich pohľady boli aj tak prázdne. To bola ďalšia z vecí, ktorá ich naučila ulica. Ale ten muž pokračoval:,,Po celý život ste si mysleli, že vaši rodičia sa zabili navzájom. Jedna strana zabila druhú. Ale chcete počuť pravdu? Vašich rodičov sme zabili my. Nalákali sme ich do pasce a vo vašom dome, Shizu, kde sa všetci štyria stretli sme ich zabili. Myslíš že je to nemožné? Videla si to. Videla si ako sa navzájom postrieľali. Ale to nebola pravda. Vaši rodičia nás podviedli! Chceli nás zničiť. Spoločne. Tak sme sa o nich postarali. Vaši rodičia sa spojili aby zničili nás a ako dopadli?! Tak ako dopadnete vy. Mysleli sme, že sa zabijete navzájom ale trvá vám to akosi dlho tak sme prišli my. Ale asi by ste pred smrťou ešte radi vedeli prečo zomreli vaši rodičia. Tak ja vám to teda poviem. Na začiatku boli dve organizácie, ktoré sa ale postupom času spojili aby zabíjali nie na objednávku ale toho koho chcú. Napríklad vládnych predstaviteľov alebo tak podobne. Pravdaže robili sme to pre peniaze. Predtým sme zabíjali len tých zlých ale potom sme sa sami stali zlými. Vaším rodičom sa to ako jediným nepáčilo, tak sme ich odpratali z cesty.“
,,Akosi veľa ti to kecá!“prerušila ho odrazu Shizu a vyšla z úkrytu. Katsu sa postavil skoro v tom istom okamihu a obaja stáli vedľa seba s pripravenými zbraniami. Ale to mala aj druhá strana a tá neváhala a hneď na nich zaútočila. Obaja sa vyhli letiacim guľkám a zaútočili. Shizu to vzala odzadu a jednému z nich podrezala krk ale hneď na to sa musela vyhnúř ostrým nábojom, ktoré ju minuli len o chlp. Katsu na nich namieril priamo a zabil dvoch z nich. Ostali už len dvaja ale tí si Shizu ani Katsua nepripustili k telu. Nemali na výber a tak museli Shizu aj Katsu ustúpiť. Prebehli izbou rovno k dverám, ktoré Katsu celou silou vykopol a obaja sa hnali dolu schodmi až na ulicu. Nevšímali si nahnevaných chlapov ako na nich kričia a strieľajú po nich, len ďalej utekali. Na konci so silami zabočili do prázdnej uličky a tam sa zložili na zem.
Nehovorili nič, len tam sedeli a vzdychali od únavy a vysilenia. Keď bolo ticho skoro neznesiteľné, prehovoril Katsu:,,Skoro sme sa zabili. Pre nič.“ Shizu sa k nemu obrátila tvárou a z jej očí sa dala vyčítať nenávisť. No nebola to nenávisť k nemu.
,,Len by sme im uľahčili robotu.“vzdychla si Shizu a premerala si Katsua pohľadom. Ešte nemala šancu poriadne si ho obzrieť. Podobal sa na svojho otca, ktorého vtedy videla v ich dome. Krátke havranie vlasy a rovnako čierne, temné oči. Jeho dlhý čierny plášť zakrýval zbrane ktoré schovával pred očami zvedavých ľudí. Jeho hlas bol ostrý a hrubý ale pritom príjemný a citlivý. Hlboko v sebe schovával nenávisť a túžbu po pomste, rovnako ako ona.
Katsu si všimol jej skúmavý pohľad ale potom si uvedomil, že ani on ju ešte poriadne nevidel. Bola celá po mame, ktorú videl na fotke položenú na stolíku vedľa postele ich rodičov. Zrejme to bola fotka tých, ktorých mali zabiť. Ale tú fotku si dobre pamätal a pri pohľade na Shizu sa mu vracali spomineky na ten okamih...na tú fotku. Mala dlhé fialové vlasy zviazané bordovou stuhou. Oči červenej farby mala zrejme po otcovi. Tie oči naznačovali krutosť a nenávisť, ktorú schovávala vo svojom vnútri. Oblečené mala dlhé fialovo-biele kimono, ktoré bolo v Japonsku typickým oblečením a hlavne v meste ako je Okinawa v odľahlej čtvrti v akej žijeme. V jednej ruke držala zakrvavenú dýku.
,,Tak čo bude teraz? Dokončíme čo začali?“spýtal ta sa Katsu a odvrátil pohľad od Shizu. Zadíval sa na nočnú oblohu, akoby od nej čakal odpoveď. Ale tá prišla nečakane rýchlo od osoby sediacej vedľa neho:,,Pravdaže. Ak sa proti ním spojili naši rodičia, mali by sme to urobiť aj my. Ale...myslím že sa najprv potrebujem vyspať.“ Shizu si nahlas zívla a postavila sa na nohy. Od únavy sa už skoro nemohla hýbať takže teraz by ju skôr zabili jej nepriatelia ako by zabila niekoho ona. Katsu sa usmial a tiež sa postavil no vtedy ho niečo napadlo:,,Ale kde prespíme? Určite vedia o tom, kde bývame. Nebolo by nám to nič platné.“ Shizu prikývla a zamyslela sa:,,No mohli by sme prespať na stanici metra. Nemyslím, že nás tam budú hľadať a okrem toho nás nikto z nich nesledoval.“
,,Ako to vieš?“spýtal sa prekvapene Katsu. Shizu len pokrčila plecami a usmiala sa. Vykročila k metru a Katsu šiel hneď za ňou. Cestou sa stále obzerali pre prípad, že ich nikto aj tak sleduje. Ak by ich sledovali, museli by byť veľmi dobrí. Tesne pred tým, ako zabočili k stanici metra sa Katsu zastavil a započúval sa do ticha. Shizu si ho všimla a spýtavo sa naňho pozrela:,,Čo sa....“ Vtedy k nej Katsu skočil, chytil ju okolo pásu a spolu s ňou uskočil z cesty letiacemu nožu. Nôž ich tesne minul a zapichol sa do stromu.
,,Tomu sa hovorí vždy v strehu. Vďaka.“Shizu sa postavila na nohy a poďakovala sa Katsuovi za záchranu. Potom vytiahla spod púsu kimona dýku a urobila svoju 360-stupňovú otočku.
,,Je neviditeľný.“skonštatovala po zhodnotení situácie. Obaja sa započúvali v snahe objaviť ich nepriateľa. Ten sa im veľmi dobre schovával a občas do nich aj hodil nôž, ktorému sa ale šikovne vyhli. Pri ďalšom pokuse s nožom sa mu to ale nepodarilo. Shizu nôž chytila medzi prostredník a ukazovák a rýchlym švihom ho hodila späť k útočníkovi. Jeho vlastná zbraň ho zasiahla do hrude a on sa zviditeľnil. Bol to muž s tmavými vlasmi a čiernymi očami. Na čiernom obleku mal vyšitý znak organizácie, pre ktorú pracovali ich rodičia. Shizu si kľakla a vzala si jeho nôž. Utrela ho od krvi a dala si ho spolu s dýkou za pás kimona. Potom sa obrátila ku Katsuovi:,,Viem kam teraz pôjdeme. K nám na chatu. Tam majú moji rodičia niečo ako základňu. No čo, počula som ich ako o tom hovoria. Určite tam bude aj to, kde sa nachádza tá organizácia.“ Katsu len prikývol a hnal sa za ňou k metru.

 ,,Bude to dlhá cesta. Aspoň si pospím.“zívla Shizu a oprela sa o sedadlo v metre. Ťažký stroj sa pomaly dal do pohybu. Po ceste bolo z okna vidieť iba tmu a krátke záblesky svetla lámp v tuneli. Shizu potichu oddychovala a Katsua o chvíľu rovnako premohla únava a zaspal.
Prebudil sa na hukot motora. Ospalo si pretrel oči a pozrel von oknom. Ešte stále sa hýbali. Keď sa otočil k Shizu, všimol si že má hlavu položenú na jeho pleci. Pousmial sa a jemným potrasením ju prebudil. Keď otvorila oči, prvá čo uvidela boli jeho usmiate oči. Začervenala sa, keď si všimla že spala na jeho pleci. Obrátila tvár na druhú stranu aby sa naňho nemusela pozerať a vyzrela von oknom, ktoré bolo pri sedadlách vedľa nej. Nevedela koľko spala ale zdalo sa jej, že prešlo už veľa času odkedy vyrazili. Obzrela sa za seba a na hodinách uvidela čas 4.00. Bolo už ráno a v metre už nikoho nebolo. Boli tam len oni dvaja. Odrazu sa Shizu postavila a prešla ku kabínke vodiča. Katsu sa rozbehol k nej a prekvapene hľadel do prázdnej kabínky. Vodič v nej nebol. Vtedy ale metro zastalo uprostred koľajníc. Otvorili sa iba jedniné dvere, ktoré viedli po schodoch k ďalším dverám mimo metra. Shizu aj Katsu vybrali zbrane a prešli cez dvere. Ocitli sa v nejakej podzemnej miestnosti. Bola obrovská a všade naookolo bolo plno prístrojov a počítačov. A príliš veľa vojakov a ľudí so zbraňami.
,,Vitajte! Myslím, že hľadáte nás však?“ozval sa posmešne muž, ktorý bol v dome Kaitoua. Pravdepodobne to je šéf, keď má toľko rečí, pomyslela si Shizu.
,,Ešte stále nás chcete zabiť?“spýtal sa Katsu aj keď odpoveď bola viac ako jasná.
,,Áno ale chceme to urobiť rýchlo a preto sme vás doviezli až do našej organizácie. A teraz ich už konečne zabite.“dal rozkaz ich šéf a zbrane všetkých ľudí sa namierili na nich. Potom to všetko prebehlo ako vo filme. Všetky zbrane začali naraz strieľať a Shizu s Katsuom sa opäť museli schovať. Podarilo sa im zabiť zopár vojakov ale pritom sa museli aj vyhýbať guľkám letiacim okolo. Práve keď sa Shizu chcela vyhnúť ďalšej guľke, zasiahol ju niekto iný rovno do nohy. Zakričala od bolesti a čo najrýchlejšie sa hodila na zem za drevený stôl. Začula ďalšie guľky ako sa zarývajú do dreva a vtedy sa pri nej zjavil Katsu.
,,V pohode?“spýtal sa medzi nabíjaním zbrane. Shizu prikývla a pohľad upriamila na zakrvavené kimono. Zodvihla pohľad ku Katsuovi:,,Našťastie je to len škrabanec....Premýšľala som...máme proti ním šancu?“ Katsu sa zahľadel do jej očí a potom sa oprel o stôl, do ktorého narážali ostré náboje.
,,Mysím, že je ich na nás dvoch príliš veľa. Jediná možnosť je...“nedokončil svoju vetu, pretože ju dokončila Shizu:,,.....vyhodiť to do luftu...Jasné. Dvere sú hneď pred nami, stihli by sme to, teda ty by si to stihol.“ Vedela, že so svojou zranenou nohou sa nikam rýchlo nedostane. Ale Katsu ju už prestal počúvať a namiesto toho jej prikázal:,,Drž sa ma. Ja to zariadim.“Jednou rukou ju chytil okolo pliec a v momente, keď lietalo okolo menej guliek sa postavil a namieril svoju zbraň na chemikálie vzadu v miestnosti, ktoré táto organizácia potrebovala na genetické experimenty. Jediná guľka stačila na to, aby sa chemikálie zapálili a všetky prístroje blízko nich začali vybuchovať. Oheň a výbuchy sa začali šíriť veľmi rýchlo a pohlcovali všetkých naokolo. Katsu vzal Shizu čo najrýchlejšie na ruky a bežal k dverám. Keď cez ne prešiel, tlaková vlna výbuchu oboch odhodila do metra. Obaja narazili do bočných okien, ktoré sa rozbili a dopadli na podlahu. Skôr ako sa Shizu vôbec stihla spamätať ju mal Katsu opäť na rukách a uháňal s ňou pozdĺž metra. Oheň sa začal šíriť aj tu a hrozil ďalší nebezpečný výbuch. Na konci pred zadnými dverami sa Katsu zastavil a vykopol ich. No vtedy už všetko naokolo začalo vybuchovať a metro bolo v plameňoch, ktoré sa k nim rýchlo šírili. Katsu doslova preletel dverami a po koľajniciach sa náhlil čo najďalej od ohňa. Keď si bol istý že sú v bezpečí a keď bol už na konci so silami, položil Shizu na zem a sám sa zvalil k stene. Potreboval si oddýchnuť. Aspoň na chvíľu.
,,Čo bude ďalej? Nerozmýšľala som o tom, čo budem robiť až sa pomstím.“prehodila odrazu Shizu.
,,Vlastne ani ja nie. Je to zvláštne...teda myslím, že sme tu, obaja, ako spojenci...pritom sme sa chceli zabiť.“
,,Hm. Asi máš pravdu. Tak čo teraz budeš robiť?“
,,Asi....asi sa vrátim do normálneho života. Prestanem zabíjať, pri najlepšom zo mňa bude poliš. Ty?“
,,Keď som bola malá...vždy som snívala o tom, že budem ochraňovať nevinných a tak. Ale neviem či by som to zvládla. Asi sa vrátim do nášho chrámu a budem učiť bojové umenia, ktoré ma učil otec.“
,,Takže ty žiješ v chráme?“
,,Áno. Od jakživa patril našej rodine. A ty?“
,,Hmmm...kde príde.“

 A čo bolo potom? Obaja si splnili svoje sny. Katsu sa stal policajtom a Shizu učila bojové umenia. Ale ich cesta za pomstou im zostala v mysli. Často sa stretávali v chráme a spoločne meditovali a premýšľali čo by sa stalo, keby sa vtedy naozaj zabili. Bol by to ich koniec?

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář