Tichým myšacím krokom sa
zakrádala po studenej dlážke. V jednej ruke tuho zvierala rukoväť dýky a druhou sa opatrne kĺzala po stene a ohmatávala
okolie, aby si v tej tme urobila aspoň aký taký prehľad. Tma jej nevadila.
Žila v nej celý svoj život a tak sa ľahko naučila rozoznávať predmety
aj v tme. Po špičkách kráčala ďalej a keď v ruke pocítila
chladnú kľučku dverí, zovrela dýku pevnejšie. Opatrne zatlačila kľučkou dolu,
našťastie sa jej to podarilo bez hluku, a ako tieň sa prešmykla do tichej
izby. Keď si jej oči privykli na tmu, poobzerala sa. V slabom svetle
mesiaca, presvitajúceho cez okenné závesy, mohla vidieť krásne zariadenú útulnú
izbičku. V jej strede bola posteľ stredných rozmerov, vedľa nej malý
stolík s vázou plnou kvetov, oproti postele stál vedľa tichého nočného
návštevníka ďalší stolík nad ktorým bolo zavesené obrovské zrkadlo. Skriňa
stála vedľa postele a bola napoly otvorená. Na stenách viselo niekoľko
obrazov, z ktorých sa ale kvôli tme nedalo veľa vyčítať. Nočná
návštevníčka prešla po špičkách popri posteli a zastala vedľa nej. Rukou
odhrnula záves a na spiace dievča dopadlo slabé svetlo mesiaca. Malo peknú
tvár a dlhé lesklé, svetlé vlasy. V rukách tuho zvieralo prikrývku,
v snahe zbaviť sa zlého sna. Ale ten pravý zlý sen sa pre ňu iba začal.
Ostrie dýky sa začalo nebezpečne pohybovať k jej krku. Tesne pred cieľom
však zastalo a potom sa rýchlo odtiahlo od krku spiaceho dievčaťa.
,,Do pekla!“zanadávala potichu nočná
návštevníčka a dotkla sa spiaceho dievčaťa rukou. Dotkla sa jej ruky,
ktorá sa ale odrazu začala meniť na nejasné čiary a potom úplne zmizla.
Hologram. Dýka preťala vzduch a zapichla sa do vankúša.
,,Mala som to tušiť! Ona sa len tak ľahko nedá
zabiť.“dievča opäť uchopilo rukoväť dýky a urobila 360-stupňovú otočku. Urobila
si rýchly prehľad miestnosti. Potom zastala a načúvala tichu. Nepočula
nič. Vôbec nič. Ale vedela, že v miestnosti niekto je. A ten niekto
práve vyšiel z tieňa miestnosti a vystrelil. Guľka preletela vzduchom
a zavŕtala sa hlboko do steny.
,,Minula som! Do pekla! Si dobrá Shizu. Ako
vždy.“dievča, ktoré predtýn ležalo v posteli sa škodoradostne usmialo
a opäť namierilo zbraňou na Shizu. Tá sa mierne zohla a zasmiala
sa:,,Neviem ako ty Kiyo, ale nemám v pláne zomrieť. Nie dnes a nie
tvojou rukou!“ Ako strela vyletela s dýkou namierenou na Kiyo, a skôr
ako stihla Kiyo zareagovať sa dívala na svoje zakrvavené brucho. Pomaly klesla
na kolená a spadla do svojej krvi.
,,Ako som povedala. Nie dnes a nie
tebou.“Shizu si utrela zakrvavenú dýku a ako tieň zmizla v okne....
Shizu. Keď mala desať rokov, zabili jej
rodičov, priamo pred jej očami. Obaja boli nájomní vrahovia, ktorí ale
pracovali na zlej strane. Pravdaže o tom nevedeli. Tí druhí, ktorí ich
prišli zabiť ale skončili rovnako ako jej rodičia. Zabili sa navzájom. Všade
okolo nej bolo plno krvi a jej rodičia ležali na zemi s dierami po
guľkách po celom tele. Keď to videla, celý jej život sa obrátil naruby. Prisahala,
že sa pomstí. Žila na ulici a učila sa od nej. Učila sa bojovať a žiť
osamotene. Na nikoho sa nespoliehať a nikomu neveriť. ,,Viera je tvoja
smrť“-to bolo jej motto.
Katsu. Keď mal desať, taktiež zabili jeho
rodičov. Ale nevidel to. To bola jeho výhoda. Ale vedel, čo robia jeho rodičia.
Nájomní vrahovia, na tej dobrej strane. Pri jednej misii sa im síce podarilo
zabiť ich ciele, ale zomreli pri tom aj oni. Vtedy si aj Katsu prisahal, že ich
smrť pomstí. Jedného dňa ušiel z domu a zostal na ulici. Rovnako ako
Shizu sa od nej veľa naučil. Kradol, aby neumrel od hladu a pri tom tajne
cvičil medzi rôznymi gangmi a tak...Potom začal pátrať po nájomných
vrahoch, ktorí pracovali na zlej strane, na strane, ktorá mu zabila rodičov.
Keď ich zabil, nechal pri nich ružu so zbraňou, ktorou ich zabil, a svojím
menom. ,,Ži a nenechaj žiť“-toto bolo jeho motto.
Obaja boli už skoro na konci svojho zoznamu,
koho zabiť. Ostávali už len dvaja ľudia. Pri Shizu to bol chlapík menom Kaitou,
ktorý pracoval na oboch stranách a Katsu, syn nájomných vrahov, ktorí
zabili jej rodičov. Dopočula sa o ňom, že je taktiež nájomný vrah.
Na strane Katsua to bol taktiež Kaitou, kedže
pracoval na oboch stranách a dievča menom Shizu, ktorej rodičia zabili
jeho rodičov. Hovorilo sa o nej, že sa tiež stala nájomnou vrahyňou
a pracovala jedine na svojích objednávkach. Rovnako ako on.
Bola to trochu irónia, že práve oni dvaja sa
stretnú na konci svojho boja. Ale tak to má byť. Vlastne ani jeden z nich
netušil, čo ich ešte čaká a aké bude ich vysnívané stretnutie.....
Shizu sa pohybovala rýchlo ale pritom stále
ladne. To mala po mame. Vytiahla dýku a pevne ju uchopila do ruky. Tešila
sa, kedy toho Kaitoua zabije a potom sa konečne pustí do svojho úhlavného
nepriateľa. Vybehla z tmavej úzkej uličky, pričom skoro vrazila do
chlapca, ktorý bežal po ulici. Rýchlo si schovala dýku za chrbát
a zanadávala. Pritom si všimla, ako ten chlapec takisto niečo schoval ale
veľmi si ju nevšímal. Opäť sa rozbehol po svojej ceste ale potom sa ešte raz
otočil a pozrel na ňu. Ale tentokrát si ho už nevšímala ona. Ďalej uháňala
ulicou za svojím cieľom.
Katsu rýchlo bežal po ulici a nič
a nikoho si nevšímal. V ruke tuho zvieral zbraň s tlmičom, akoby
to bolo jeho záchranné koleso uprostred mora. Uprostred ničoho. Bežal
najrýchlejšie ako vedel. Dolu ulicou, pomedzi nič netušiacich ľudí, ktorí si
ani nevšimli, že v ruke zviera zbraň. Vo svojej stálej rýchlosti zabočil
za roh, kde bolo menej ľudí a pokračoval ďalej. Bežal popri malej tmavej
uličke, v ktorej si ale niečo nevšimol. V plnej rýchlosti skoro
vrazil do dievčaťa, ktoré odtiaľ vybehlo. Prudko zabrzdil
a v rýchlosti ukryl zbraň za chrbát. Vtedy si všimol, že nie je
jediný, ktorý niečo ukrýva. To dievča takisto niečo rýchlo schovalo za chrbát.
Ale na to teraz nemal čas. Opäť sa rozbehol a to dievča si nevšímal. No
popri tom ako bežal sa za ňou ešte raz obzrel. Utekala ďalej ulicou a jeho
si už nevšímala. On urobil to isté a ponáhľal sa za Kaitouom. Nebolo to už
ďaleko. Jedna ulička, druhá, prebehnúť cez park, okolo niekoľkých blokov
a zastaviť. Našiel to. Konečne. Bolo to tretie poschodie. Nie veľmi vysoko
na to, ak vie, že ho chem zabiť, pomyslel si Katsu. Vyskúšal vchodové dvere,
ale tie boli zamknuté. Ani sa tomu nečudoval. Poobzeral sa, aby zistil, koľko
ľudí je naokolo. Našťastie vonku boli prázdne ulice. Bod preňho. Znovu použil
svoje lano. Párkrát ním otočil a potom ho vyhodil do vzduchu. Hák
priviazaný na jeho konci sa zachytil o parapetu okna a pevne držal.
Uchopil sa lana a začal šplhať.
Shizu bola onedlho na mieste. Tmavá ulička,
ktorú si vybrala, bola prázdna a na boku steny mala pripevnené požiarné
schodisko. To ju mohlo rýchlo zaviesť na tretie poschodie, rovno ku Kaitovmu
oknu. Preskočila zábradlie a potichu dopadla na schody. Dýku ešte stále
zvierala v ruke, pripravená kedykoľvek zaútočiť. Postupovala vyššie
a vyššie, až kým nebola pri jeho okne. Bokom sa pritisla ku stene
a skontrolovala izbu za oknom.
Vyzerala prázdna ale Kaitou tam určite niekde je. Potichu okno otvorila vkĺzla
dnu. No vtedy začula, ako sa niekto šplhá cez druhé okno. Bol už skoro dnu
a ona nemala kadiľ ujsť. Chopila sa dýky, pripravená zaútočiť. Neznámy
cudzinec vkĺzol dnu a keď si všimol Shizu stojacu pred ním
s vytasenou dýkou, namieril na ňu zbraň.
Chvíľu obom trvalo, kým sa spoznali. To
stretnutie na ulici. Nebolo náhodné. Obaja mali rovnakú cestu. Šli za Kaitouom,
ktorý sa v dome ale nenachádzal. Nikto z nich neurobil prvý krok.
Stáli pred sebou, pričom si uvedomovali koho majú oproti sebe a aj to, že
Kaitou sa zrejme vyparil. Teda aspoň si to mysleli. Odrazu vyšiel z kúta
miestnosti, na ktorý nedopadalo mesačné svetlo a v ruke zvieral
zbraň. Bolo jasné, že ich čakal.
Pripravený kedykoľvek stlačiť spúšť
a v návale strachu si neuvedomoval, koho mal pred sebou. Alebo si to
len nechcel priznať. Dve rozhádané strany, dvoch zúriacich býkov...Kaitou to
napätie už viac nemohol zniesť a stlačil spúšť. Raz, dvakrát,
trikrát...Shizu aj Katsu sa naraz vrhli na opačné strany a schovali sa za
najbližšie možné predmety. Katsu namieril svoju zbraň, no skôr ako stihol niečo
urobiť, bola pri ňom Shizu. Zbraň mu jediným kopom vyletela z ruky
a druhý kop ho zvalil na zem. Nevšímajúc si guľky letiace okolo nej sa
Shizu potom vrhla s dýkou na Kaitoua ale zastavila ju ďalšia guľka. Bola
od Katsua. Ten idiot je rýchlejší ako som si myslela, pomyslela si a len
tesne sa vyhla jeho ďalšej guľke. Obaja mali v pláne zabiť Kaitoua ale každí
z nich to chcel urobiť sám. Ale netušili, že v miestnosti je ešte niekto.
A ten niekto zabil Kaitoua skôr ako oni, neváhal a namieril si to aj
na nich. V ruke mal samopaľ a neprestajne na nich vrhal ostré náboje.
No nebol sám, bolo ich viac. Aspoň traja alebo piati. Všetci mali v rukách
samopale a strieľali až kým sa im nevyprázdnili zásobníky, ktoré mali ale
onedlho znova nabité. Shizu aj Katsu sa naďalej schovávali vo svojich úkrytoch,
ktoré ale nemohli dlho vydržať, keď ale paľba na chvíľu prestala a ozval
sa jeden z útočníkov:,,Shizu a Katsu. Deti najlepších nájomných
vrahov. Aké ironické. Zomriete rovnako ako vaši rodičia.“ Shizu a Katsu sa
na seba pri tej predstave pozreli ale ich pohľady boli aj tak prázdne. To bola
ďalšia z vecí, ktorá ich naučila ulica. Ale ten muž pokračoval:,,Po celý
život ste si mysleli, že vaši rodičia sa zabili navzájom. Jedna strana zabila
druhú. Ale chcete počuť pravdu? Vašich rodičov sme zabili my. Nalákali sme ich
do pasce a vo vašom dome, Shizu, kde sa všetci štyria stretli sme ich zabili.
Myslíš že je to nemožné? Videla si to. Videla si ako sa navzájom postrieľali.
Ale to nebola pravda. Vaši rodičia nás podviedli! Chceli nás zničiť. Spoločne.
Tak sme sa o nich postarali. Vaši rodičia sa spojili aby zničili nás a ako
dopadli?! Tak ako dopadnete vy. Mysleli sme, že sa zabijete navzájom ale trvá
vám to akosi dlho tak sme prišli my. Ale asi by ste pred smrťou ešte radi
vedeli prečo zomreli vaši rodičia. Tak ja vám to teda poviem. Na začiatku boli
dve organizácie, ktoré sa ale postupom času spojili aby zabíjali nie na
objednávku ale toho koho chcú. Napríklad vládnych predstaviteľov alebo tak
podobne. Pravdaže robili sme to pre peniaze. Predtým sme zabíjali len tých
zlých ale potom sme sa sami stali zlými. Vaším rodičom sa to ako jediným nepáčilo,
tak sme ich odpratali z cesty.“
,,Akosi veľa ti to kecá!“prerušila ho odrazu
Shizu a vyšla z úkrytu. Katsu sa postavil skoro v tom istom
okamihu a obaja stáli vedľa seba s pripravenými zbraniami. Ale to
mala aj druhá strana a tá neváhala a hneď na nich zaútočila. Obaja sa
vyhli letiacim guľkám a zaútočili. Shizu to vzala odzadu a jednému
z nich podrezala krk ale hneď na to sa musela vyhnúř ostrým nábojom, ktoré
ju minuli len o chlp. Katsu na nich namieril priamo a zabil dvoch
z nich. Ostali už len dvaja ale tí si Shizu ani Katsua nepripustili
k telu. Nemali na výber a tak museli Shizu aj Katsu ustúpiť. Prebehli
izbou rovno k dverám, ktoré Katsu celou silou vykopol a obaja sa
hnali dolu schodmi až na ulicu. Nevšímali si nahnevaných chlapov ako na nich kričia
a strieľajú po nich, len ďalej utekali. Na konci so silami zabočili do
prázdnej uličky a tam sa zložili na zem.
Nehovorili nič, len tam sedeli
a vzdychali od únavy a vysilenia. Keď bolo ticho skoro neznesiteľné,
prehovoril Katsu:,,Skoro sme sa zabili. Pre nič.“ Shizu sa k nemu obrátila
tvárou a z jej očí sa dala vyčítať nenávisť. No nebola to nenávisť
k nemu.
,,Len by sme im uľahčili robotu.“vzdychla si
Shizu a premerala si Katsua pohľadom. Ešte nemala šancu poriadne si ho
obzrieť. Podobal sa na svojho otca, ktorého vtedy videla v ich dome.
Krátke havranie vlasy a rovnako čierne, temné oči. Jeho dlhý čierny plášť
zakrýval zbrane ktoré schovával pred očami zvedavých ľudí. Jeho hlas bol ostrý
a hrubý ale pritom príjemný a citlivý. Hlboko v sebe schovával
nenávisť a túžbu po pomste, rovnako ako ona.
Katsu si všimol jej skúmavý pohľad ale potom
si uvedomil, že ani on ju ešte poriadne nevidel. Bola celá po mame, ktorú videl
na fotke položenú na stolíku vedľa postele ich rodičov. Zrejme to bola fotka
tých, ktorých mali zabiť. Ale tú fotku si dobre pamätal a pri pohľade na
Shizu sa mu vracali spomineky na ten okamih...na tú fotku. Mala dlhé fialové
vlasy zviazané bordovou stuhou. Oči červenej farby mala zrejme po otcovi. Tie
oči naznačovali krutosť a nenávisť, ktorú schovávala vo svojom vnútri.
Oblečené mala dlhé fialovo-biele kimono, ktoré bolo v Japonsku typickým
oblečením a hlavne v meste ako je Okinawa v odľahlej čtvrti
v akej žijeme. V jednej ruke držala zakrvavenú dýku.
,,Tak čo bude teraz? Dokončíme čo začali?“spýtal
ta sa Katsu a odvrátil pohľad od Shizu. Zadíval sa na nočnú oblohu, akoby
od nej čakal odpoveď. Ale tá prišla nečakane rýchlo od osoby sediacej vedľa
neho:,,Pravdaže. Ak sa proti ním spojili naši rodičia, mali by sme to urobiť aj
my. Ale...myslím že sa najprv potrebujem vyspať.“ Shizu si nahlas zívla
a postavila sa na nohy. Od únavy sa už skoro nemohla hýbať takže teraz by
ju skôr zabili jej nepriatelia ako by zabila niekoho ona. Katsu sa usmial
a tiež sa postavil no vtedy ho niečo napadlo:,,Ale kde prespíme? Určite
vedia o tom, kde bývame. Nebolo by nám to nič platné.“ Shizu prikývla
a zamyslela sa:,,No mohli by sme prespať na stanici metra. Nemyslím, že
nás tam budú hľadať a okrem toho nás nikto z nich nesledoval.“
,,Ako to vieš?“spýtal sa prekvapene Katsu.
Shizu len pokrčila plecami a usmiala sa. Vykročila k metru
a Katsu šiel hneď za ňou. Cestou sa stále obzerali pre prípad, že ich
nikto aj tak sleduje. Ak by ich sledovali, museli by byť veľmi dobrí. Tesne
pred tým, ako zabočili k stanici metra sa Katsu zastavil a započúval
sa do ticha. Shizu si ho všimla a spýtavo sa naňho pozrela:,,Čo sa....“
Vtedy k nej Katsu skočil, chytil ju okolo pásu a spolu s ňou
uskočil z cesty letiacemu nožu. Nôž ich tesne minul a zapichol sa do
stromu.
,,Tomu sa hovorí vždy v strehu.
Vďaka.“Shizu sa postavila na nohy a poďakovala sa Katsuovi za záchranu.
Potom vytiahla spod púsu kimona dýku a urobila svoju 360-stupňovú otočku.
,,Je neviditeľný.“skonštatovala po zhodnotení
situácie. Obaja sa započúvali v snahe objaviť ich nepriateľa. Ten sa im
veľmi dobre schovával a občas do nich aj hodil nôž, ktorému sa ale šikovne
vyhli. Pri ďalšom pokuse s nožom sa mu to ale nepodarilo. Shizu nôž
chytila medzi prostredník a ukazovák a rýchlym švihom ho hodila späť
k útočníkovi. Jeho vlastná zbraň ho zasiahla do hrude a on sa
zviditeľnil. Bol to muž s tmavými vlasmi a čiernymi očami. Na čiernom
obleku mal vyšitý znak organizácie, pre ktorú pracovali ich rodičia. Shizu si
kľakla a vzala si jeho nôž. Utrela ho od krvi a dala si ho spolu
s dýkou za pás kimona. Potom sa obrátila ku Katsuovi:,,Viem kam teraz
pôjdeme. K nám na chatu. Tam majú moji rodičia niečo ako základňu. No čo,
počula som ich ako o tom hovoria. Určite tam bude aj to, kde sa nachádza
tá organizácia.“ Katsu len prikývol a hnal sa za ňou k metru.
Prebudil sa na hukot motora. Ospalo si pretrel
oči a pozrel von oknom. Ešte stále sa hýbali. Keď sa otočil k Shizu,
všimol si že má hlavu položenú na jeho pleci. Pousmial sa a jemným
potrasením ju prebudil. Keď otvorila oči, prvá čo uvidela boli jeho usmiate
oči. Začervenala sa, keď si všimla že spala na jeho pleci. Obrátila tvár na
druhú stranu aby sa naňho nemusela pozerať a vyzrela von oknom, ktoré bolo
pri sedadlách vedľa nej. Nevedela koľko spala ale zdalo sa jej, že prešlo už
veľa času odkedy vyrazili. Obzrela sa za seba a na hodinách uvidela čas
4.00. Bolo už ráno a v metre už nikoho nebolo. Boli tam len oni
dvaja. Odrazu sa Shizu postavila a prešla ku kabínke vodiča. Katsu sa
rozbehol k nej a prekvapene hľadel do prázdnej kabínky. Vodič
v nej nebol. Vtedy ale metro zastalo uprostred koľajníc. Otvorili sa iba
jedniné dvere, ktoré viedli po schodoch k ďalším dverám mimo metra. Shizu
aj Katsu vybrali zbrane a prešli cez dvere. Ocitli sa v nejakej
podzemnej miestnosti. Bola obrovská a všade naookolo bolo plno prístrojov
a počítačov. A príliš veľa vojakov a ľudí so zbraňami.
,,Vitajte! Myslím, že hľadáte nás však?“ozval
sa posmešne muž, ktorý bol v dome Kaitoua. Pravdepodobne to je šéf, keď má
toľko rečí, pomyslela si Shizu.
,,Ešte stále nás chcete zabiť?“spýtal sa Katsu
aj keď odpoveď bola viac ako jasná.
,,Áno ale chceme to urobiť rýchlo a preto
sme vás doviezli až do našej organizácie. A teraz ich už konečne
zabite.“dal rozkaz ich šéf a zbrane všetkých ľudí sa namierili na nich.
Potom to všetko prebehlo ako vo filme. Všetky zbrane začali naraz strieľať
a Shizu s Katsuom sa opäť museli schovať. Podarilo sa im zabiť zopár
vojakov ale pritom sa museli aj vyhýbať guľkám letiacim okolo. Práve keď sa
Shizu chcela vyhnúť ďalšej guľke, zasiahol ju niekto iný rovno do nohy.
Zakričala od bolesti a čo najrýchlejšie sa hodila na zem za drevený stôl.
Začula ďalšie guľky ako sa zarývajú do dreva a vtedy sa pri nej zjavil
Katsu.
,,V pohode?“spýtal sa medzi nabíjaním zbrane.
Shizu prikývla a pohľad upriamila na zakrvavené kimono. Zodvihla pohľad ku
Katsuovi:,,Našťastie je to len škrabanec....Premýšľala som...máme proti ním
šancu?“ Katsu sa zahľadel do jej očí a potom sa oprel o stôl, do
ktorého narážali ostré náboje.
,,Mysím, že je ich na nás dvoch príliš veľa.
Jediná možnosť je...“nedokončil svoju vetu, pretože ju dokončila
Shizu:,,.....vyhodiť to do luftu...Jasné. Dvere sú hneď pred nami, stihli by
sme to, teda ty by si to stihol.“ Vedela, že so svojou zranenou nohou sa nikam
rýchlo nedostane. Ale Katsu ju už prestal počúvať a namiesto toho jej prikázal:,,Drž
sa ma. Ja to zariadim.“Jednou rukou ju chytil okolo pliec
a v momente, keď lietalo okolo menej guliek sa postavil
a namieril svoju zbraň na chemikálie vzadu v miestnosti, ktoré táto
organizácia potrebovala na genetické experimenty. Jediná guľka stačila na to,
aby sa chemikálie zapálili a všetky prístroje blízko nich začali
vybuchovať. Oheň a výbuchy sa začali šíriť veľmi rýchlo a pohlcovali
všetkých naokolo. Katsu vzal Shizu čo najrýchlejšie na ruky a bežal
k dverám. Keď cez ne prešiel, tlaková vlna výbuchu oboch odhodila do
metra. Obaja narazili do bočných okien, ktoré sa rozbili a dopadli na
podlahu. Skôr ako sa Shizu vôbec stihla spamätať ju mal Katsu opäť na rukách
a uháňal s ňou pozdĺž metra. Oheň sa začal šíriť aj tu a hrozil
ďalší nebezpečný výbuch. Na konci pred zadnými dverami sa Katsu zastavil
a vykopol ich. No vtedy už všetko naokolo začalo vybuchovať a metro
bolo v plameňoch, ktoré sa k nim rýchlo šírili. Katsu doslova
preletel dverami a po koľajniciach sa náhlil čo najďalej od ohňa. Keď si
bol istý že sú v bezpečí a keď bol už na konci so silami, položil
Shizu na zem a sám sa zvalil k stene. Potreboval si oddýchnuť. Aspoň
na chvíľu.
,,Čo bude ďalej? Nerozmýšľala som o tom,
čo budem robiť až sa pomstím.“prehodila odrazu Shizu.
,,Vlastne ani ja nie. Je to zvláštne...teda
myslím, že sme tu, obaja, ako spojenci...pritom sme sa chceli zabiť.“
,,Hm. Asi máš pravdu. Tak čo teraz budeš
robiť?“
,,Asi....asi sa vrátim do normálneho života.
Prestanem zabíjať, pri najlepšom zo mňa bude poliš. Ty?“
,,Keď som bola malá...vždy som snívala
o tom, že budem ochraňovať nevinných a tak. Ale neviem či by som to
zvládla. Asi sa vrátim do nášho chrámu a budem učiť bojové umenia, ktoré
ma učil otec.“
,,Takže ty žiješ v chráme?“
,,Áno. Od jakživa patril našej rodine.
A ty?“
,,Hmmm...kde príde.“